Poems by Pavol JANIK

Poems by Pavol JANIK
 
 
I AM CRYING YOU, MORNING
 
Behind the horizon the light is spraying.
The sky tremble’s like a tear.
The winged summer wilts.
Through the algae’s a lonesome dew slides.
 
Trees hold empty nests in their hands.
I quietly sing birds psalms.
In the empty night, empty star is falling.
Empty gaze of water is still cloudy.
 
I read an exclamation of silence
and drink the morning blood stream aloud.
The morning is taking deep breaths.
 
With its soft palms of the hands,
the haze crumbles poems.
Heart’s beating is not quieter.
Unbelievable sobs, like as if it was dead.
 
(1975)
 
 
 
PLAČEM ŤA, RÁNO
 
Spoza horizontu strieka svetlo.
Obloha sa chveje ako slza.
Okrídlené leto smutne zvädlo.
Po riasach sa rosa clivo skĺza.
 
Stromy držia v rukách prázdne hniezda.
Potichu si spievam vtáčie žalmy.
V prázdnej noci spadla prázdna hviezda.
Prázdny pohľad vody zostal kalný.
 
Takto čítam výkričníky ticha.
Nahlas pijem príval rannej krvi.
Ráno náhle prudko dýcha.
 
Opar básne mäkkou dlaňou mrví.
Výbuch srdca ešte neutícha.
Neskutočne vzlyká ako mŕtvy.
 
(1975)
 
 
 
ON THE LINE MAN – WOMAN AND BACK
 
You escape from me
like gas.
With astonishment I watch
how with a single scrawl of your legs
you ignite your silk dress.
 
With such blinding nakedness you pre-empt sky-blue flame.
 
Blazingly ablaze and perhaps wholly otherwise
I address a fire
which you will no longer damp down.
 
That time I wanted to declare at least what was essential
to all chance passers-by,
to all chance passing aircraft.
 
So under such circumstances who wouldn’t have spoilt it?
 
(1975)
 
 
 
NA LINKE MUŽ – ŽENA SPÄŤ
 
Unikáš mi
ako plyn.
V úžase pozorujem,
ako si jediným škrtnutím nôh
zapaľuješ hodvábne šaty.
 
Oslepujúcou nahotou popieraš belasý plameň.
 
Blčky, blčiac, a azda aj celkom inak
sa prihováram ohňu,
ktorý už nezamlčíš.
 
Vtedy som chcel aspoň to podstatné oznámiť všetkým
náhodným okoloidúcim,
všetkým náhodným okololetiacim lietadlám.
 
No a kto by to za takýchto okolností nezbabral?
 
(1981)
 
 
 
NIGHT BUS
 
 
I admire the smiles
of the wax figures
and the drunks.
 
Their faith.
Their humility.
Their precision.
Their infallible wisdom
determined by the office of normalization.
 
I admire
their wallpapered souls
full of light and brocade.
Their responsibility and legality
surpassing
the price of taxis and wine.
 
I’m terrified by the indifference
with which they listen
to the heavy breathing of the last trolley buses.
 
 
 
NOČNÝ SPOJ
 
Obdivujem úsmevy
voskových figurín
a opilcov.
 
Ich vieru.
Ich pokoru.
Ich presnosť.
Ich neomylnú múdrosť
stanovenú úradom pre normalizáciu.
 
Obdivujem
ich vytapetované duše
plné svetla a brokátu.
Ich zodpovednosť a právomoc
presahujúcu
ceny taxíkov a vína.
 
Desí ma iba ľahostajnosť,
s akou načúvajú
ťažkému dychu posledných trolejbusov.
 
(1981)
 
 
Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s